O tom ako začať odznova alebo čo ak nás život vyhodí zo sedla

Presťahovali sme sa. Do krajšieho, lepšieho a väčšieho. Napriek tomu to bol mesiac, ktorý ma vyhodil zo sedla. Mesiace izolácie počas COVID karantény som využila na zorganizovanie môjho života a mojej rutiny, tak aby mi to čo najviac vyhovovalo. Cvičila som, správne som sa stravovala, mala som dostatok spánku, nezabúdala som na výživové doplnky… V tomto mi karanténa naozaj pomohla, nakoľko som nemala potrebu ani možnosť nikam chodiť, vyplniť čas spoločenskými kontaktami a prácou a aj banálnejšími vecami ako sú nákupy. Cítila som sa byť v rovnováhe, spokojná so svojim napredovaním.

Po prvom uvoľnení opatrení hneď prišlo sťahovanie a s ním aj rozhádzaný režim. Veľa ľudí sa počas karantény rozhodlo zmeniť, vylepšiť alebo aktualizovať svoje bývanie a okolie a my sme na tom neboli inak. Hoci to celé trvalo len mesiac, vyhodilo ma to z rytmu. Namiesto prerušovaného pôstu som prerušovane striedala pizzu a chipsy, keďže som všetko mala zbalené a poriadne som sa k hrncom nedostala až pár dní dozadu.

Čo ale robiť keď sa zrazu ocitneme v chaose?

Jeden z najlepších koučov na svete, Tony Robbins hovorí vo voľnom preklade niečo v zmysle: Zabite netvora kým je ešte malý, nečakajte na to aby ste s ním museli bojovať keď vás prerastie.

Myslím si, že táto rada sedí aj na to aby sme naše zídenie z cesty nenechali zájsť ďaleko. Sme predsa ľudia a niekedy nás okolnosti vyhodia zo sedla. Z kratšej cesty sa však vracia rýchlejšie. Nenechajme to ale zájsť príliš ďaleko na to, aby sme sa rýchlo mohli uvedomiť a vrátiť sa. Stále začínanie odznovu nás unavuje a znechucuje. Ako príklad si predstavte, že by ste pri hraní videohry stále začínali od začiatku. Komu by sa chcelo stále začínať, keď už by mal postupovať do vyšších levelov? Aj náš život je o tom stálom napredovaní, nemusí to byť len vertikálne, že stúpame niekam hore, ale môže to byť aj obrazné stúpanie hlbšie do samých seba. Záleží na tom, čo je našim cieľom.

Akékoľvek veľké/malé sú tvoje ciele, neraz sa ti stane, že stratíš motiváciu alebo sa necháš okolnosťami stiahnuť späť, kde si začínala. Neboj sa sme v tom všetci spolu. Ako hovorí mních Dandapani (voľný preklad): Nie je ťažké byť mníchom kdesi na samote v jaskyni, ale v spoločenstve iných ľudí a v normálnom živote. Tu treba vedieť ako sa vyvarovať nástrahám, ako byť ostražitý a nespustiť pohľad z nášho cieľa.

Viem, že tu nastáva filozofická debata o tom, že ak budeme pozerať len na cieľ nebudeme žiť v prítomnosti a obdivovať veci okolo nás. Ak budeme náš pohľad upriamime na horizont, nebudeme vnímať prírodu okolo nás, ani cestu, ktorá nám plynie pod nohami. Súhlasím, byť v prítomnosti a vnímať naše okolie je dôležité hlavne preto aby sa z nášho života nestalo neustále hnanie sa za novými a novými vecami. Musím však z môjho osobného pozorovania a skúsenosti podotknúť, že poznám veľmi málo takých ľudí, ktorí sú tak zameraní na cieľ, že im prítomnosť uniká pomedzi prsty. Skôr poznám veľa ľudí (asi preto, že som k nim sama patrila), ktorí sa stále len obzerajú, na križovatkách života sa zo strachu nevedia rozhodnúť pre žiadnu z ciest a stále začínajú odznova.

Ak si nevytýčime cieľ a nepovieme našej mysli na čo sa má sústrediť, naša myseľ si bude cválať ako splašený kôň a z nášho potenciálu zostane len mydlová bublina.

Musíme trénovať našu myseľ, povedať jej na čo chceme aby sa zamerala a keď sa zatralalákame v živote tam, kde necheme byť, treba okamžite konať. Urobiť zmenu, vrátiť sa späť, osedlať toho divokého koňa a zosúladiť sa s ním do klusu. Začať odznova.

Všetkým anglicky hovoriacim čitateľom odporúčam blog Lea Babautu Zen Habits 

V jeho článku o návrate k zvykom hovorí, že neustále sa vracanie na správnu cestu alebo k nejakej činnosti z ktorej chceme aby sa stal zvyk je možno tým najdôležitejším zvykom, ktorý potrebujeme. Zvyknúť si na to, že keď sa ocitneme v chaose musíme sa hneď vrátiť. Nenechať to zájsť ďaleko, pretože sa nám o to ťažšie bude vracať späť. To je ako keď ste na redukčnej diéte a zjete napríklad na oslave kúsok torty (v čom ja samozrejme nevidím nič zlé :-D). V našej mysli nastane skrat, ktorý nás presviedča o tom, že keď som si už dala kúsok torty tak je všetko jedno, už si môžem dať všetko – piate cez deviate. A dokonca nás to veľa krát vedie k nespokojnosti a sklamaniu so sebou samým, čo smeruje k tomu aby sme – ak zostaneme pri tomto príklade – ďalej jedli a diétu zahodili za hlavu.

Možno to zvládneš sama a vrátiš sa na tvoju cestu. Možno potrebuješ podporu. Nájdi niekoho, komu sa zveríš so svojimi zámermi a cieľmi a popros ho o pomoc. Táto osoba ti bude pomáhať ak zídeš z cesty a pomôže ti s motiváciou.

Ale nezabudni, že motivácia je len krátkodobá záležitosť. Môže ti dodať potrebnú energiu sa vrátiť, ale nedá sa na ňu spoliehať dlhodobo. Motivácia je ako silné espresso nabité kofeínom, ktorého účinok po chvíli vyprší.

Naše ciele sú dlhodobé a s tými si musíme poradiť my sami. Motivácia nás bude na ceste za týmto cieľom pomáhať. Takže ak sa necítiš isto a potrebuješ podporu, nájdi niekoho, kto pochopí tvoje zámery a pomôže ti s nimi. A nezabudni, keď zídeš z cesty treba sa rýchlo vráť späť.

Čo nám ešte môže ešte pomôcť:

• denník, do ktorého si budeme zaznamenávať naše napredovanie. Je zaujímavé si po čase prezrieť a prehodnotiť náš progres.
• nástenka s obrázkami alebo nápismi, ktoré nám budú pripomínať kam a prečo tam ideme.
• nebrať všetko tak vážne. Život je príliš krátky, na to aby sme ho brali tak vážne. Keď zídeme z cesty, zasmejme sa a vráťme sa späť.
• ranné rozplánovanie každého dňa. Pripraviť sa na možné nástrahy a vybočenia. Plánovanie mne osobne veľmi pomáha.
• byť k sebe milší a chápavejší. Niekedy si zaslúžime pekné slovo sami od seba.

Máte aj vy v talóne nejaké stratégie ako začať odznova? Ak áno, napíšte mi prosím do komentov.