Včera som oficiálne uzavrela ďalšiu etapu v mojom živote a na mojej ceste za plnohodnotným zdravým telom. Po niekoľkých rokoch snaženia a hormonálneho kolotoča sme oficiálne uzavreli časť „Umelé oplodnenie a jeho úskalia“. K tejto téme je zrejme toho na internete mnoho popísaného, ja sama však tieto skúsenosti čítať veľmi nezvyknem.

Mám však potrebu sa s niekoľkými vypozorovanými vecami v tejto oblasti podeliť.

Aj keď hlavná metafora alebo poučenie v rozprávke príde až nakoniec, ja vám hneď na začiatku odhalím záver celého tohto článku – ak náhodou nemáte čas ho dočítať dokonca:-) :

Ani tá najlepšia klinika na svete, nevie čo je pre teba najlepšie tak ako ty sama.

Možno sme tak vedení k tomu odmalička, možno naša západná kultúra v posledných rokoch natoľko zmiatla ľudí, že sami seba nevieme odpozorovať a neradi preberáme za seba zodpovednosť. Častokrát vieme popísať symptómy, ale nevieme prísť veci na koreň. A tak sa vkladáme do rúk odborníkov, nech oni za nás spravia diagnostiku a navrhnú riešenie. Toto riešenie poväčšine bezhlavo prijímeme a dáme sa na to. Naše západné zdravotníctvo sa len vo veľmi svetlých výnimkách pozerá na človeka ako na celok a namiesto holistického prístupu reparuje súčiastky. Máte problém otehotnieť? Šup s vami na špecializovanú kliniku, kde sa obrovskou pomyselnou lupou zameriame na vaše vaječníky, maternicu alebo vajcovody. Nájdeme chybu a tú sa najčastejšie pomocou umelých hormónov posnažíme obísť. Aby sme za každú cenu dosiahli otehotnenie.

A čo takto sa pozrieť, čo sa v našom živote, v našej hlave a v našom tele deje, čo môže spôsobovať našu neschopnosť otehotnieť v tomto momente nášho života?

Ja v podstate nie som proti umelému oplodneniu a chápem ženy, ktoré sa na túto vydajú, lebo ja sama som si túto cestu pred niekoľkými rokmi zvolila. Viem, že sú prípady, kedy niet inej cesty ako dopomôcť žene k tomu aby otehotnela práve takouto cestou. Keď napríklad vaše vajcovody prejdú zápalom a zostanú nepriechodné, jedná sa o mechanickú poruchu pri ktorej častokárt niet inej cesty ako tejto. A vďaka Bohu za to, že dnešná žena má aj takúto možnosť a nie je tým pádom odsúdená na život bez detí.

Jedná o to, že predtým ako sa zveríme do rúk niekomu inému by sme sa bez ohľadu na čas mali nad sebou zamyslieť. Spraviť si poriadok tak v hlave ako aj v tele. Porozmýšľať nad tým, čo ešte v našom tele „nefunguje“ tak ako má.

  • Mám nejaké zažívacie ťažkosti?
  • Spím dobre?
  • Mám lupiny?
  • Aký je môj menštruačný cyklus? Pravidelný alebo nepravidelný? Mám bolestivú menštruáciu? Mám PMS? (ak neviete, čo to je, tak to pravdepodobne – a chvalabohu – nemáte 🙂
  • Stravujem sa zdravo a vyvážene? Často diétujem alebo som často na váhovej hojdačke?
  • Mám dostatok zdravého pohybu? Vediem sedavý málo aktívny život?
  • Mám dostatok kvalitného spánku?
  • Cítim sa v súlade s mojou aktuálnou životnou situáciou?
  • Pociťujem plodnosť v iných oblastiach môjho života? V práci, vo vzťahoch…

Všetky tieto symptómy mi totižto môžu napovedať, že hormonálna funcia v mojom tele nefunguje ako má a že pre telo bude náročné otehotnieť alebo donosiť dieťa.

Odpovedať si na tieto otázky, určitý čas sa pozorovať, možno si aj niektoré veci zapisovať vyžaduje čas a trpezlivosť. A práve tou, čo sa týka otehotnenia mnohokrát veľmi neoplývame.

A akoby aj, keď po prvých testoch a sonách na mňa vybalili diagnózu predčsnej menopauzy, zlyhávania vaječníkov. A to som nemala ani 30 rokov.

Takže ani ja sama som si nenašla čas odpovedať na tieto otázky, pravdu povediac ani som nevedela ako funguje naša plodnosť alebo hormonálna funkcia nášho tela. Vedela som, že deti nenosí bocian, že každý mesiac mám menštruáciu, ktorá je každým mesiacom nepravidelnejšia, že niekedy, keď som nervózna alebo plačlivá mám to dať za vinu hormónom.

Ale čo sú to hormóny, ako fungujú, ako ovplyvňujú môj život a čo všetko, čo moje telo signalizuje majú na svedomí práve hormóny som ani netušila.

Na hodine biológie som zrejme nedávala pozor a potom veru niet priestoru ani človeka, ktorý by vás o tomto poučil a naučil vás tak ako som hovorila pozorovať sa.

Neskôr som sa v múdrych knihách dočítala, že v Číne sa dievčatá odmalička učia „čítať“ svoj cyklus a akékoľvek zmeny v ňom môžu byť indikátorom choroby, psychickej nepohody alebo nerovnováhy v tele. Viem si predstaviť, že takéto východné myslenie by sa u nás považovalo za príliš hippie, možno aj za divné, veď predsa menštrúacia je niečo intímne o čom sa nehovorí.

V tomto som mala osobne veľké šťastie. Moja mamina bola vždy otvorená hocijakým otázkam z mojej strany a vždy ich uspokojivo zodpovedala. Niežeby bola odborníčka na ženský cyklus, ale práve vďaka nej pre mňa bola moja prvá menštruácia nezabudnuteľná. Mala som 11 a bola som prázdninách u starej mamy a ráno som prvý krát dostala menštruáciu o ktorej existencii som dovtedy nevedela. Zavolala som mojej mamine a okamžite prišla pre mňa. Vysvetlila mi základy, čo a ako s vložkou, že teraz som už žena a že raz vďaka tomuto budem aj ja mamou. Bol to výjnimočný deň, pamätám si, že som sa jej každých 10 min pýtala, či si už môžem vymeniť vložku, bolo to akési vzrušujúce, lebo predsa som bola už ženou. Deň pokračoval buchnutím šampusu v najbližšom kruhu rodiny, otec, brat, mamina a ja. „Naša Martinka je už žena“. Dokonca sme to šli aj do reštaurácie osláviť…Krásne spomienky. Ďakujem, mami.

Okrem tohto som však o mojom cykle nevedela vôbec nič.

Hormóny sú v škole nezáživné ako zlomky v matematike a všeobecne naše zdravie nie je predmetom nášho záujmu až pokým nás choroba alebo nejaké ťažkosti neprikvačia.

Znovu sa teda vrátim k tomu, že si myslím, že v prvom rade by sme sa mali v globále pozrieť na náš život, niečo sa o tomto fantastickom avatare – našom tele – poučiť a porozuieť sami sebe. Lebo akákoľvek individuálna bude liečba predpísaná doktorom, nikdy nebude tak ušitá na mieru ako keď sa na seba pozrieme my sami. Tu znovu padne vhod poznamenať, že čínska kultúra považuje lekára za nášho partnera v liečbe a nie za nejakého uja vševedka, ktorému sa musíme podriadiť. Číňania si držia kartotéku doma, spolu so všetkými svojimi zdravotnými zápismi a so svojim lekárom o liečbe diskutujú.

Zodpovednosť za naše zdravie sa nesmie prenechávať nikomu. Lebo aj tak v podstate sme len ďalšie číslo v štastistikách zdravotných kliník.

Chápem, že si niektorá z vás povie, že možno je zbytočné sa tomu natoľko venovať, bádať sám v sebe a hľadať odpovede. Veď ako som si mnohokrát cez slzy pomyslela, niektoré ženy otehotnejú aj keď nechcú, len tak na diskotéke alebo dokonca pri znásilnení… Nuž na otázku prečo práve ja si zrejme odpovdať nebudeme vedieť nikdy. A porovnávanie sa s inými tiež nikam nevedie. Možno tieto ženy nemajú problémy s otehotnením, ale majú problémy v iných oblastiach, ktoré zas my máme úspešne vysporiadané.

Čo teda navrhujem? Aby sme sa presťahovali do Číny a vyriešené? Rozumnejšie asi bude jednoducho pozrieť sa na našu plodnosť ako na niečo, čo si zaslúži našu pozornosť. Pozrieť sa na to, ako sa na to pozerajú jednotlivé prístupy, kultúry, v čom spočíva individuálny prístup, ako lepšie pochopiť samu seba. Plodnosť je predsa ako naša superpower, tvorivá sila, veď ak mi dovolíte troška filozofie, plodiť, znamená tvoriť, a byť tvorivou je dnes v móde. Nepíšeme si to všetky do životopisu?

Keďže nie každá má čas a záujem o tieto veci, ale asi každej z nás bez výnimky by takéto informácie prišli vhod, rozhodla som sa spísať to, čo som sa dozvedela z kníh, z rozhovorov s odborníkmi a známymi osobnosťami a budem to publikovať v ďalších článkoch môjho blogu. Vo veľa veciach slúžim ako pokusný králik, lebo som toho na sebe veľa vyskúšala. Ale pozor, žiadna story nie je presne taká istá ako tá vaša a preto sa nedá nič bezhlavo prijímať. Každý si musí ten svoj individuálny koktejl namiešať sám.

Takže prosím neprepínajte len prekliknite na ďalší článok. Napríklad na ten, kde som sa o ženskej plodnosti porozprávala s primárom ženských kúpeľov v Lúčkach – MuDr. Ivanom Dobríkom. 

Príjemné čítanie 🙂